Deň pretekov: Najdlhší deň

4:40 ráno sa zobudím po siedmich hodinách spánku, ale cítim sa akoby som ani nespala. Mám ťažké nohy. Hmlistá hlava. Káva, raňajky, posledná kontrola výbavy a je čas.

Vonku je ešte tma. Na štartovacej čiare narazím na pár priateľov. Vzduch je chladný, ale nie studený. ​​Perfektné.

Preteky sa rozbehli rýchlo. Príliš rýchlo. Skupina sa natiahla. Začali sa ma trápiť pochybnosti. Plánoval som to zľahka až do prvého stúpania, ale vďaka draftu to všetko urýchlilo. Rozhodol som sa pri tom vytrvať. Poďme.

Do hôr

Prvý úsek širokého, udupaného štrku letí ako voda. Potom prichádza prvé skutočné stúpanie. Tri a pol hodiny s priemernou spotrebou 4 watty na kilo. Zastavím sa, šetrím energiu, jem, pijem. Stúpanie vedie cez údolia ako z pohľadnice a tiché lesné cesty. Počasie zostáva príjemné.

Potom druhé veľké stúpanie: 12 kilometrov so sklonom nad 17 percent. Brutálne. Ale urobil som rozumné rozhodnutia o prevodoch. Stále sa točím, zostávam pokojný a zdolávam to bez toho, aby som sa vybúchal.

Potom prichádza monštrum. 19-kilometrové stúpanie, z toho polovica po štrku. Tu sa všetko rozpadá. Nohy mi odmietajú výkon. Plazím sa s výkonom 120 wattmi. Snažím sa jesť. Piť. Nič nepomáha. Cesta sa vlečie donekonečna. Prestávam myslieť na cieľ. Len sa snažím prebehnúť ďalšiu zákrutu.

Nakoniec sa dostanem na vrchol. Pomaly sa začínam zotavovať. Dovtedy som vystúpil 4 500 metrov. Rýchly zostup, doplnenie vody v dedine a potom ďalší náročný výstup až do 1 800 metrov. Ešte jeden dole.

Nový cieľ: dostať sa čo najďalej pred zotmením.

Kríza výstroja

Zrazu problém. Zabudol som si kábel Micro USB. Predné svetlo nevydrží celú noc. V blízkosti nie sú žiadne mestá. Žiadna pomoc v dohľade.

Potom si spomeniem. Alex tu vonku natáča. Zavolám mu. Nájde ma na križovatke, podá mi kábel. Noc zachránená.

Tesne pred zotmením zastavujem v malej dedinke. Sendvič, Coca-Cola, croissant. Žiadne teplé jedlo, ale postačí to. Začína sa noc.

Nočná zmena

Pobrežie je tam vonku. Cadaqués, Port de la Selva, Llançà. Ale nevidím ho. Len tiene a úzky lúč svetla. Terén sa mení na drsný. Asfalt, štrk, dokonca aj chodníky v štýle MTB. Stále sa hýbem.

O 3:30 ráno sa cítim dobre. O 4:00 sa rozpadám. Spánok ma zasiahne ako vlna. Môj žalúdok sa búri. Po 20 gélových tabletkách a tyčinkách som nafúknutý, mám plyny a je mi trochu zle. Rozmýšľam, že prestanem. Potrebujem na toaletu.

Prinútim si prehltnúť kofeínový gél. Trvá večnosť, kým začne účinkovať. Začínam vidieť veci. Tváre v stromoch. Zvieratá na ceste. Mikrosny mi mätú hlavu.

Za kríkom nachádzam športové centrum. Prístrešok. Ľahnem si na bundu, prilbu používam ako vankúš. Nastavím si časovač na 15 minút. Zima ma budí po 7. Časovač stále beží, ale musím sa pohnúť.

Vstanem. Prejdem sa. Čakám na slnko.

Posledný tlak

Východ slnka. Moja myseľ sa vyjasní. V žalúdku mám stále neporiadok. Nachádzam kaviareň. Kúpeľňa. Horúca káva. Stále nemám chuť do jedla. Ale pokračujem ďalej. Pomaly. Sústredený.

Ešte dvakrát zastavím za kríkmi. Potom prichádza úľava. Slnko mi dodáva energiu.

Ešte 130 kilometrov. Zostáva jedno veľké stúpanie. Zvyšok do cieľa je už len ťažký. Päťdesiat z tých kilometrov sa zdá nekonečných. Ale potom už letím. Rýchla štrk. Niekoľko pikantných technických úsekov. Znova si to užívam.

Konečný čas: 30 hodín, 52 minút. Mojím cieľom bolo 33. Beriem to.

Dôsledky

Žiadny dav. Žiadne medaily. Len tichý val do Girony. Sadnem si na obrubník a vyzujem si topánky. To je asi tá najlepšia časť.

Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Rozprávame sa. Zdieľame príbehy. Všetci vyzerajú zničene. Všetci sa cítia hrdí. Ja som niekde uprostred.

Späť v Barcelone si objednám kuracie tikka masala. Neviem prečo. Mám na kusy žalúdok. Ale po 30 želé chcem len niečo poriadne.

Zmenil by som niečo? Áno. Menej gélov. Viac skutočného jedla.

Urobil by som to znova? Pravdepodobne. Tieto jazdy vás trochu zlomia. Ale aj vám niečo ukážu. Stránku vášho ja, ktorá sa objaví len vtedy, keď je to ťažké.