Jedno z našich najťažších stúpaní
To nie je preháňanie. Großglockner je jedno z najťažších stúpaní, aké sme kedy išli. Vyjsť hore vôbec nebolo ľahké a nebudeme to zakrývať. Bol to však naozaj úžasný zážitok, na ktorý budeme spomínať celý život. Pre predstavu: má 21,2 km a prekonáva 1 753 výškových metrov s priemerným sklonom 8,3 %. Vrchol stúpania leží vo výške 2 571 metrov nad morom, takže aj keď máte nohy, nadmorská výška vás v istej chvíli dobehne.
Vyrazili sme skoro ráno z Kaprunu neďaleko Zell am See. Tam sme bývali v obytnom aute Label Collective na parkovisku, ktoré na to využíva veľa ľudí. Smerom k začiatku stúpania sme išli po krásnych cyklotrasách obklopených horami. Netrvalo dlho a začali sme stúpať po zdanlivej rovine, ktorá viedla k ťažkému začiatku s priemerným sklonom 10 % po 3 km. Graf nižšie vám pomôže pochopiť, do čoho sme sa pustili.
Prestávky po ceste
Ako vidíte, je to dosť ťažké, takže pre nás išlo o to dokončiť to, nie trpieť. Pekné je, že cestou hore sú zastávky s čerstvou horskou vodou, ktorou sa môžete schladiť a napiť. Bolo by neslušné nestrčiť hlavu pod vodu a osviežiť sa pred ďalším úsekom, plným serpentín a nepretržitého strmého sklonu.
Viem, stále opakujeme, aké je to ťažké, ale nech vás to neodradí. Videli sme bežných cyklistov všetkých postáv a veľkostí, ako idú hore. Choďte vlastným tempom a bude to v poriadku. Výhľady za to stoja a zjazd ešte viac. Keď sme sa blížili k vrcholu, zúfalo sme potrebovali krátku pauzu a trochu cukru, takže kaviareň bola vítaným pohľadom. Pepsi, keďže colu nemali, zmizla v sekunde.
Nedostatok sily v nohách vo výške je skutočný. Bola to jedna z našich prvých skúseností; zóna 2 sa zdala ako zóna 4 a viac sme zabrať nedokázali. Tepová frekvencia sa nám s rednúcim vzduchom stabilne držala na 145 a 168. Pohľad na okolitú scenériu však odvial všetky myšlienky na utrpenie, keď sme pokračovali ďalej k vrcholu.
Posledný záber
Už nie je ďaleko, pomysleli sme si, keď sme prišli k posledným serpentínam dlhej, strmej cesty k vrcholu. Každá zákruta nás priblížila k cieľu, v tomto prípade len dokončiť, a zabrali sme ešte viac, motivovaní myšlienkou na zjazd, ktorý nás čakal. Vrchol bol konečne na dohľad, zostával už len 10 % sklon a 157 výškových metrov.
Odhodlanie hnalo každé šliapnutie a v momente, keď sme boli hore, nás zaliala vlna úľavy. Dokázali sme to, ach, nebolo to také ťažké...... bolo. Oslava bola na mieste, ale chlad nám rýchlo pripomenul nadmorskú výšku, aj v letných mesiacoch. Vzduch bol ostrý a štípal, v ostrom kontraste s teplom, ktoré sme nechali na úpätí stúpania.
Rýchlo sme si obliekli bundy a vesty a zaťali zuby proti chladu. S úsmevom na tvári a pocitom úspechu, ktorý nás hrial zvnútra, sme sa pripravili na zjazd. Ešte posledný pohľad na úžasný výhľad z vrcholu a vyrazili sme, pripravení užiť si vzrušujúcu jazdu dolu.
Rýchlo a zbesilo
Chvíľa, na ktorú sme čakali, konečne prišla. Spustili sme sa dolu po krásnych otvorených cestách, predbiehali ďalších cyklistov a videli tie isté odhodlané tváre, aké sme mali pri stúpaní. Zákruty plynulo nadväzovali jedna na druhú a s klesajúcimi metrami nás vítalo teplejšie podnebie. Keď sme boli dole, uvedomili sme si, aký krátky sa zjazd zdal. Hodiny stúpate a potom ste o 15 či 20 minút dole. Epické. 10/10. Kvôli tomuto sme prišli. Takže pre tých, ktorí sa chcú preveriť alebo ísť len pre zábavu: vyzerá a znie to ťažko, vieme, ale ako sme už povedali, zvládne to ktokoľvek. Je to len otázka času. Ak vás to láka, choďte do toho.
